Poznámka pod čiarou k duševnému zdraviu na školách

Moja doterajšia skúsenosť s témou duševného zdravia a bezpečia v školskom prostredí má podobu sledovania série skôr izolovaných aktivít jednotlivých škôl, NIVaMU alebo externých organizácií. Nástenky a plagáty o šikane som vždy vnímala ako bonus k celej téme, v horšom prípade vizuálny smog, ktorý som vždy prehliadala. Prekvapilo ma, že niekto s nimi pracuje ako s jednou z hlavných metód prevencie, čo len definuje márnosť prístupu k ochrane duševného zdravia nášho školstva.

Osobne ma najviac mrzí nevyužitý potenciál výchovných predmetov v škole. Písal sa rok 2000, keď autori, renomovovaní odborníci na vzdelávanie a psychológ Miron Zelina, publikovali Návrh koncepcie rozvoja výchovy a vzdelávania v SR. V tzv. Projekte „Milénium“ akcentovali základné zmeny výchovy a vzdelávania v súlade s tvorivo-humanistikou pedagogikou. Centrom záujmu má byť vždy žiak a rozvíjanie jeho osobnosti. Tvorivosť a humanizácia sú hlavné dimenzie, ktoré sa navzájom podmieňujú a dopĺňajú. Nie je možné rozvíjať tvorivosť žiakov bez vytvorenia atmosféry dôvery, bezpečnosti, t.j. bez humanizácie vyučovania. Tvoriť nemožno pod nátlakom, na príkaz. 

Miron Zelina vo svojich štúdiách z deväťdesiatych rokov konzistentne deklaroval, že výchova musí stáť nad vzdelávaním. Zdôrazňuje nevyhnutnosť redukovať zbytočné a neefektívne odovzdávanie vedomostí v prospech posilňovania výchovných metód, ktoré sa zameriavajú na prežívanie, hodnotové systémy, motiváciu, emócie, city a tvorivosť detí. Práve výchovné predmety mali primárne slúžiť ako priestor na realizáciu slobodnej tvorivosti človeka a charakterové vzdelávanie. Prostredníctvom umenia, športu a spoločného zdieľania skúseností majú žiaci zvyšovať svoju vnímavosť, citlivosť, rešpekt k druhým, schopnosť spolupracovať a budovať priateľstvá. 

Projekt Milénium nebol len „vzletlým” manifestom. Bol to oficiálne prijatý Národný program výchovy a vzdelávania v Slovenskej republike na najbližších 15 a 20 rokov. Tento môj dlhší výklad opäť dokazuje, že záujem o deti, ich akceptácia, empatia a jej vedomé rozvíjanie sú súčasťou kvalitnej pedagogiky oveľa dlhšie, než si uvedomujeme. 

O to smutnejší je fakt, že výchovy sú desaťročia odsúvané na okraj záujmu; vyučujú sa nekvalifikovane, prípadne vôbec, a tieto hodiny bývajú často zneužívané na doučovanie či dril hlavných predmetov. Takýto prístup predstavuje premárnenú príležitosť rozvíjať človeka v jeho celistvosti a je jedným z faktorov, ktorý sa negatívne podpisuje pod aktuálnu krízu duševného zdravia a pocitu bezpečia na školách.