Hrám sa, teda som

Chuť hrať sa

Hraj sa! Každý poznáme toto zaklínadlo.  „Mami, poď sa hrať!“ A v okamihu držíte v ruke autíčko alebo plyšáka. Dostávame rady, ako sa nehrať veľa, aby nás dieťa neskôr  „nevykorisťovalo“. Ale aj ako sa nezabudnúť hrať vôbec. Keď vás to nebaví, najjednoduchšie je ísť do hračkárstva a kúpiť si vlastnú hračku, s ktorou vás to skrátka baviť bude. Skvelé je prehrabať sa v krabici s s hračkami z vlastného detstva. Hlavne sa hrajte, lebo deti to zbožňujú a potrebujú. V hre sa im dá všeličo porozprávať, vysvetliť, naučiť. Nie každému to ide hneď. Poznám maminy, ktoré vzdychajú, aké je nespravodlivé, že ockovia vedia postaviť fantastické stavby z lega, zatiaľ, čo ony sa zmôžu len na simplexné poschodové vežičky.

Ja osobne som tiež prežívala náročnejší návrat do detskej hry. Vo veku, keď už deti začali potrebovať v hre viac komunikovať a tvoriť, som sa zapájala tak, že som im pre hry pripravovala prostredia. Pravek, oceán, školu, dialnicu. Nepredstavujte si však prebdené noci s lepenkou a nožnicami. Boli to rýchle improvizácie z plachiet, papiera alebo starých dosiek. Rýchlo zložiteľné a rovnako rýchlo rozložiteľné. Kým sa oni s nadšením pustili do hry, ja som ešte s chuťou vystrihovala detaily a chŕlila nápady, čo by sme mohli doplniť. 

Hra je zábava

Existuje mnoho kníh o výchove detí, mnoho metód a smerov. Učia nás ako sa máme k deťom správať, ako sa im venovať a odovzdávať im všetko potrebné, aby sa stali šťastnými dospelákmi. Avšak v každodennom (ne)stereotype je ťažké aplikovať vybrané postupy a už vôbec nie venovať pozornosť zoznamu  „základných” 25 Montesorri rád, ktorý dáva zmysel možno len magnetkám na chladničke. Nemôžeme sa spoliehať ani na to, že to buď v sebe máme, alebo nie. A už vôbec nie na to, ako to robili naše mamy a babky.

Psychoterapeuta P. Potheho na dnešných zvedomelých rodičoch najviac vyrušuje, že sa s deťmi nevedia hrať napríklad s kockami bez toho, aby ich hneď neskúšali z farieb v angličtine. Jednoducho nevedia sa hrať “len tak”. Hra má byť zábavná, čo znamená ani trochu vážna. Ale ako dieťa doma vyplní napríklad „najvážnejšie“ pracovné listy z (kmeňovej) škôlky? Tak, že ich nevyplní. Všetky úlohy vyriešia hračky – kamaráti a to spôsobom im vlastným. Váhavo, šibnuto, šušlavo alebo mňaukavo. Tak som v prvom rade pochopila, že sa nemôžem snažiť robiť veci dokonalé. Ani vylepšovať výtvory detí, ani strácať čas estetizovaním hry a zábavy. Estetické cítenie je na začiatku ľahšie rozvíjať predovšetkým výberom rozpávok a kníh.