Homeschooling vs. slobodne riadené vzdelávanie

„Domáce vzdelávanie” čiže slovenský preklad anglického „homeschooling” používam ako zastrešujúcu kategóriu všetkých alternatívnych foriem vzdelávania poskytovaných deťom namiesto vzdelávania vo formálnom prostredí štátnych alebo neštátnych škôl. Homeschooling a slobodne riadené vzdelávanie sa teda považujú za dve rovnocenné formy alternatívneho vzdelávania prebiehajúceho v domácom prostredí, pričom sa vzájomne prelínajú či obohacujú, ale zároveň svojou profiláciou a ohraničením môžu nadobudnúť povahu extrémnych prístupov.

Homeschooling zahŕňa rôzne metódy vyučovania. Rodičia môžu používať osnovy a učebnice kmeňovej školy, online materiály alebo pracovné zošity. Môžu tiež zamestnávať lektorov alebo učiteľov na rôzne predmety. Povedzme, že ide o systematickú prácu s presne definovanou autoritatívnou rolou (nie autoritárskou), ktorej cieľom je maximalizácia efektivity učenia za pomoci čiastkových analýz a psychologicko-vzdelávacích odporúčaní. Vzdelanie sa k dieťaťu dostáva vo chvíli, keď je analýzami zistené, že je to pre neho najviac vhodné. Dieťa je na každý ďalší krok zrelostne pripravené. Už v rannom veku je aktívne podporované, aby hovorilo viacerými jazykmi, aby vedelo čítať, učí sa počítať Hejného metódou, pod odborným vedením rozvíja aspoň jeden šport, nestráca čas s bezvýznamnými videami na internete a YouTube.

  Slobodne riadené učenie je forma domáceho vzdelávania, kde sa dáva dôraz na záujmy a potreby dieťaťa a umožňuje sa mu, aby samo riadilo svoje vzdelávanie. Rodičia volia nezúčastnený postoj,  poskytujú dieťaťu prístup k rôznym zdrojom informácií a dovoľujú mu, aby si vybralo témy a predmety, ktoré ho práve zaujímajú. Dieťa si potom samo organizuje svoje učenie a učí sa vlastným tempom. Cieľom je maximalizácia slobody a benefity, ktoré sebariadené vzdelávanie prináša. Dieťa sa naučí postarať samo o seba, odolať náhodným životným skúškam, riadiť si svoj život, nájsť včasne to, čo ho naozaj baví a pod.

   Oba prístupy sa snažia spraviť s dieťaťa „šťastného človeka.” Domáce vzdelávanie zvádza k interpretácii za pomoci regulácií a plánovania, čoho výsledkom je nekompromisný obraz projektu Dieťa : „V šiestich ho naučte čítať, v desiatich mu dovoľte YouTube (pod dohľadom), v pätnástich mu kúpte počítač, v osemnástich pivo.“ Rodič sa opiera o psychovzdelávacie analýzy, podľa ktorých bude dieťa lepší človek „zaručenejšie“, ako v prípade, že ho nechá robiť si veci po svojom. Neuspokojivé znalosti môže zvaliť na nedostatočnú rodičovskú prípravu alebo chýbajúce vzory vo vlastnom detstve. Vedľajším efektom je domáca knižnica plná príručiek a manuálov pre modernú výchovu a vzdelávanie detí. Problémom však je, že keď sa príliš zameriame na to, čo by sme mali robiť, zaslepí nás to voči našemu vzťahu s deťmi. 

   Výchova slobodných detí môže naopak v extrémnej polohe viesť k vyhýbaniu sa smerovaniu dieťaťa v predstave, že rodičia musia deťom nechať priestor pre rozvoj jeho vlastného povedomia o správnom smere a jeho vlastného ja. Rodičia, ktorí sa smerovaniu zodpovedajúcemu veku a zrelosti svojich detí z princípu vyhýbajú, sa tým vzdávajú svojej rodičovskej role. Problémom je, že pokiaľ vedenie zo strany rodičov chýba, budú ho deti hľadať niekde inde.

   Nastaviť spoločný cieľ oboch prístupov – „chceme, aby dieťa vyspelo do šťastného človeka” – je preto silným imperatívom, ktorý potvrdzuje krajnú podobu oboch foriem vzdelávania. Význam dookola opakovanej mantry o individualite každého dieťaťa sa vyprázdňuje. Rodič, ktorý neprehliada svoje dieťa, sa nemusí báť, že ho svojou intervenciou pripraví o činnosť, v ktorej by práve vynikalo, pretože si ju samo zvolilo. Neprehliadať neznamená nekonečný procesing a vyhodnocovanie. Naša schopnosť efektívne viesť deti je z prevažnej časti závislá na našej schopnosti zvládať samých seba. Otázkou teda nie je ako dieťa cielene smerovať, alebo či vôbec, ale ako zostať s dieťaťom „v spojení”. Vedecké štúdie môžu byť pohodlné vodítka, ale rodičostvo je hlavne vzťah, väzba, nie súbor zručností a znalostí. A aj naprieku tomu, že je dôležité, aby deti pre svoj správny vývoj dostali možnosť voľby, len psychologická zrelosť môže človeku priniesť skutočné sebaurčenie. 

   (Vzdelávací systém je tak ako všetky kultúrne a sociálne systémy vo svojej podstate autopoietický (viď teória autopoietických systémov od N. Luhmanna), schopný produkovať, udržiavať a obnovovať samého seba. Alternatívne vzdelávacie prístupy sú prejavom jeho sebazáchovy a sebaregulácie. Vedľa identifikácie cieľov, viac či menej  komplikovaných, musí byť integrovaná ich základná báza “väzba rodiča/učiteľa s dieťaťom” do všetkých procesov. To zabezpečí, že vzdelávací systém bude schopný udržať si svoju identitu a zároveň sa prispôsobí novým výzvam a potrebám.)

   Dostali sme sa do fázy, kedy alternatívne prístupy vo svojej pevnosti názorov nutne nesvedčia o sile vlastnej identity. Z ľudského hľadiska je to často práve naopak. Skalopevné názory môžu byť prejavom nevedomej snahy človeka vytvoriť si také ja, ktoré by vyplnilo jeho vnútornú prázdnotu.

Odporúčaná literatúra: 

Gordon Neufeld, Gábor Maté: Držte si své děti, PeopleComm, 2019

Peter Pöthe: Síla nevysloveného, Portál, 2020

Jessica Joelle Alexander Iben Dissing Sandah: Prečo sú dánske deti šťastné?, Lindeni, 2020