Trajekt Janov – Barcelona #1
Cesta trajektom trvala 20 hodín. Nalodili sme sa v Janove. Navigácia nás spoľahlivo zaviedla do prístavu. Tam sme prešli cez dve krátke kontrolné miesta a na druhom sme dostali nálepku na okno s nápisom Barcelona. Podla šípiek sme prešli takmer celým prístavom okolo obrovských, niektorých bláznivo pomalovaných trajektov, až sme dorazili k “našemu” s názvom Fantastic. Rovno sme zaparkovali v jeho útrobách. Aj keď sme mali odchod uvedený na lístkoch o 16.00, pohli sme sa krátko po tom, ako sme sa ubytovali v našej kajute, bolo 11.30.:) To, že sa hýbeme, si všimol prvý malý Janko. Najprv sme mu neverili, ale Hanka sa pridala tiež, keď sa presvedčila pohľadom cez okno. “Fakt odchádzame.” Zostali sme stáť s otvorenými ústami, predstavujúc si, čo by sa stalo, keby sme ráno z Benátok vyrazili o hodinu neskôr ako sme pôvodne plánovali.
Plavba bola na začiatku pokojná. Chvíľu sme sa rozhliadali v kajute, každý si obsadil svoju postel. Pod tenké paplóny, ktoré sú zasunuté hlboko pod matracom, treba vkĺznuť ako do spacáku. Človek tak zostane upevnený k posteli v prípade, na ktorý sme to neskôr naozaj potrebovali.
Šieste poschodie, na ktorom sme bývali a siedme, najvrchnešie poschodie, sme mali plne k dispozícii. Okrem ďalších kajút tu bola jedáleň, pizzeria, lounge bar, obchod a na samom vrchu kaviareň La Piscina s prázdnym bazénom a výhľadom na pobrežie, pozdĺž ktorého sme sa plavili. Niektorí ľudia cestujú bez kajuty, sedia spolu ako v autobuse v miestnosti s lavičkami. Väčšinou ale trávia čas v kaviarni. Všetci posedávajú, čakajú. Čas sa tu zastaví. Všade naokolo je modro, len more a obloha. V medzinárodných vodách nie je signál, takž ľudia často hľadia do prázdna, alebo si čítajú. Je to zvláštna atmosféra. Pokojná, no v niečom neurčitá.
Pred večerom sa rozfúkalo a loď sa začala viac nakláňať. Deťom sa páčilo, že ich to hádže o stenu. O ôsmej našťastie tvrdo zaspali. Vietor zosilnel a nárazové vlny boli čoraz prudšie. V niektorých momentoch, nebolo ich málo, sa loď dvakrát odrazila od vlny a zostala akoby pár sekúnd letieť vo vzduchu. Potom sa spustila na vodu za sprievodu rachotu, trasenia a vŕzgania každej skrutky na palube. Bolo to hrôzostrašné. Očakávali sme hlásenie o dodržiavaní bezpečnosti, ak nie o evakuácií.:) Namiesto toho raz za pol hodinu pokojný hlas príslušníka posádky ohlásil do rozhlasu kostrbatou angličtinou informáciu o blížiacich sa zatváracích hodinách pizzerie alebo obchodu. Musím však povedať, že ma každý jeden ďalší oznam viac a viac ukľudňoval. Očividne nevnímali situáciu ako my. Spomenula som si na bláznivé videá rybárskych lodí zo Škandinávie a začala som dôverovať schopnostiam kapitána a kormidelníka. Vzdávam im týmto mojú veľkú poklonu.
Ráno už bolo pokojné, plné slnka. Aj napriek večernej dráme a celkovej “navlnenosti” sme sa cítili celkom oddýchnutí. Janko priniesol raňajky z kaviarne. Neskôr sme zašli na kávu. Loď sa plavila konštantnou rýchlosťou. Občas, v blízkosti francúzskeho a neskôr španielskeho pobrežia, sme chytili aj signál. Deti tak mohli na chvíľu sledovať náš pohyb na navigácií. Všade však bola zima, vietor stále prefukoval cez celú loď, zostávali sme preto v posteliach v kajute.
Do prístavu v Barcelone sme prišli v čase podľa plánu. Parkovanie obrovského trajektu trvá viac ako 20 minút, samotné vylodenie, teda kým nás pustili do auta, aby sme mohli hneď opustiť loď, asi ďalšiu pol hodinu. Posledná, španielská, časť cesty bola pred nami.
